Keď otec Francis pricestoval do Číny, kde mal pôsobiť ako misionár, srdce sa mu divoko rozbúchalo vzrušením. V prístave zaregistroval veľký stisk – žeby ho prišli privítať jeho veriaci? – bola to nádherná myšlienka na konci jeho predlhej úmornej cesty. Keď však vystúpil, pochopil, že sa mýlil. Nikto ho nevítal. Vlastne áno – dvaja usmievajúci sa Číňania, držiac pred sebou obrázok Svätej rodiny. Ako sa však čoskoro ukázalo, títo dvaja „kresťania“ boli ochotní byť nablízku svojmu kňazovi len za presne stanovený pravidelný plat. „Ja vám ale nemôžem platiť... Nemám peniaze. Som chudobný, ako bol chudobný náš Pán,“ riekol im misionár. „Nuž, hádam, pôjdeme tam, kde si nás väčšmi poctia...“ Otec Francis neprotestoval, i keď na chvíľku zapochyboval, či to bolo dobré zbaviť sa ľudí, ktorí boli preňho jediným spojivom s tunajším „kresťanským svetom“.
            Keď prišiel na miesto, kde mala misijná stanica stáť, nenašiel tam nikoho. Len napoly zrútený kostol. Jeho predchodca na jeho stavbu vybral lacný pozemok pri rieke a keď prišla veľká voda, z misijnej stanice ostalo veľké rumovisko. Jediné prístrešie, ktoré medzi zrúcaninami ostalo nepoškodené, bola slamou pokrytá maštaľ. „Nuž čo,“ povedal si kňaz „kedysi bola stajňa dosť dobrá i pre Krista.“ Zložil sa tam a premýšľal. Zo správ predchádzajúceho kňaza čítal, že táto kresťanská misijná stanica je v rozkvete. Dvaja kresťania, s ktorými už mal tú česť sa stretnúť, mu však ozrejmili, v čom spočívali misijné úspechy jeho predchodcu. Potme si kľakol na rumovisku a modlil sa. Modlil sa vrúcne a z hĺbky srdca. „Bože môj, žiadaš si, aby som začal z ničoho. Chcem pracovať a nepoddám sa... nikdy... nikdy!“
            V meste dvaja odvrhnutí Číňania rozhlásili, že je chudobný a nemá z čoho rozdávať. A tak keď ráno slúžieval svätú omšu, neprišiel nik. Cítil sa veľmi sám. Mal pocit, že je na dne. Modlil sa ako nikdy predtým. Vrúcne veril v účinnosť modlitby: „Bože, ty si mi pomáhal v minulosti, pomôž mi aj teraz, veľmi ťa prosím!“ Nevraživosť ľudí voči nemu však stále rástla. Na vykrikovanie detí si už zvykol. Nedávno jedno z nich, vidiac ho kráčať ulicou, si demonštratívne odbavilo svoju ľudskú potrebu pri jeho nohách. Raz večer, keď sa vracal do maštale, priletel odkiaľsi z tmy kameň a rozbil mu hlavu.
            A práve vtedy, keď si obväzoval rozbitú hlavu, akoby sa v nej zrodila nová myšlienka: „Musí sa k týmto ľuďom priblížiť. Musí urobiť všetko pre to, aby sa k nim priblížil! Otvorí si ošetrovňu!“ Nebol odborníkom v tejto oblasti, sám to vedel! Ale doma sa popri svojom priateľovi lekárovi veľa priučil. A v tomto kraji boli lekárske metódy barbarské, plné povier, bez znalostí zásad hygieny a dezinfekcie.
            Za svoju prácu ošetrovateľa otec Francis nežiadal ani peniaze ani vďaku. Kostol ostával stále prázdny, ale ošetrovňa bývala často preplnená.
            V noci sníval o novej misijnej stanici. Veril, že Boh jej dá vzísť. Nikdy by ju však už nepostavil na pozemku v blízkosti rieky. S túžbou hľadieval na krásny vrch Jasného zeleného nefritu obrastený cédrovým lesom. Raz okolo neho prechádzal bohatý správca tohto pozemku a otec Francis sa mu prihovoril: „Často obdivujem krásny pozemok, ktorý spravujete.“ „Tento pozemok je perla nedosiahnuteľnej ceny. Môj pán ho nechce predať.“ A oznámil mu sumu, ktorú už bohatý vlastník odmietol. Kňazovi sa zatočila hlava. Suma, ktorú počul, desaťnásobne presahovala najobávanejšiu výšku, na akú sa opovážil pomyslieť. Cítil sa zahanbený za absurdnosť, do ktorej ho zaviedli jeho sny.
            Keď Číňan videl kňazovo sklamanie, neubránil sa, aby mu nedal najavo trocha opovrhnutia. „Prečo ste prišli až sem? Či vo vašej krajine nie je dosť hriešnikov, ktorých treba spasiť? My máme svoje náboženstvo a svojich bohov, ktorí sú starší ako tí vaši. Ten pred vami tu narobil mnoho kresťanov, keď na umierajúcich lial vodu z fľaštičky a vravel „ja ťa krstím“. Ale aj tým, že dával jedlo a šaty mnohým, čo mu spievali pesničky, len aby mali prikryté telo a plné brucho. Či aj vy to chcete robiť takto?“ Nie, takto to Francis robiť nechcel. Vedel - bol si tým istý - že veriacich si za peniaze kupovať nebude. Viera musí byť slobodným rozhodnutím sa človeka pre Boha. Štatistiky a dlhé hlásenia, ktorým kňaz pred ním venoval toľko času, predsa nič nehovoria. On odmietal, že by chladné čísla mohli odmeriavať jeho námahu pre Božie kráľovstvo.
            Prvá, ktorá sa zúčastnila na omši, bola stará, otrhaná a zahanbená žena. Z hrubých handár si potajme vyťahovala ruženec, a vyzerala, akoby chcela po prvom kňazovom slove ujsť. Francis sa opanoval a tváril sa, akoby ju nezbadal. Na druhý deň ráno prišla aj s dcérou.
            Prvý, kto ho požiadal o krst, bol bohatý mandarín, ktorému vyliečil jediného syna. „Veríte?“ opýtal sa ho kňaz. „Nie.“ „Tak prečo sa chcete dať pokrstiť?“ nechápal. „Preukázali ste mi najväčšie dobro, tak teraz ja chcem preukázať dobro vám.“ Bolo to pokušenie. Francis sa ovládol: „Ale ak neveríte, ja vás musím odmietnuť. Keby som vás pokrstil, bolo by to rúhanie.“ Mandarínovi viditeľne odľahlo. „Azda iným spôsobom sa vám odvďačím,“ povedal ovládajúc svoj hlas a s hlbokou poklonou zmizol.
           O chvíľu bol doručený otcovi Francisovi pergamenový zvitok, v ktorom stálo: „Prosím, aby ste odo mňa prijali tento nehodný dar. Je to darovacia listina na pozemok zeleného nefritu, ktorý sa týmto stáva navždy bezvýhradne vaším. Prosím, aby ste prijali i dvadsať robotníkov, ktorí vám budú k dispozícii, kým nedostaviate všetko to, čo chcete na tomto pozemku postaviť.“
            Otec Francis sa nezmohol na slovo. V pokore vyšiel na vrch Jasného zeleného nefritu a tam pri mesiaci pod vysokými cédrami plný vďaky zaspieval Bohu Magnifikat.
            Veril, že s ním v tejto zvláštnej krajine urobí i ďalší krok.